Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné

Mala som pred pár dňami veľmi zaujímavú diskusiu o tom, ako môžem byť taká kritická voči ľudstvu, a zároveň robiť svoju prácu a všetky ďalšie veci, ktorým sa venujem. Tá otázka vlastne znela, prečo pomáham ľuďom, aby sa im darilo zlepšovať sa, ak neverím, že ľudstvo si zaslúži prežiť. (Áno, to s prežitím ľudstva si naozaj myslím.) Tak

Radosť si môžeme robiť len my sami (predVianočný nielen pre Matúša)

Stretla som pred pár dňami veľmi milého a trochu smutného mladého muža. Teda, najprv pôsobil smutne, potom trochu nahnevane a nakoniec z toho vyplynulo, že je vlastne nespokojný. Skoro so všetkým. Trochu mi pripomínal mňa pred pár rokmi, keď som mala pocit, že nič nefunguje poriadne a čo neurobím ja, to ani fungovať nebude… Tak som sa zamyslela nad

Prečo som sa rozhodla podporiť učiteľov

Kedysi dávno som si uvedomila, že mám v živote šťastie – príležitosti ku mne prichádzajú, keď som pripravená posunúť sa k niečomu ďalšiemu. Vtedy som sa rozhodla, že chcem aj vracať niečo naspäť, prispievať niekde, kde môžem pomôcť, alebo byť pridanou hodnotou. A tak som hľadala, čo bude užitočné aj pre iných. Našla som postupne pár oblastí, do ktorých

Sebestačnosť

Pripravujem sa na workshop o téme sebestačnosti počas sobotňajšieho Festivalu permakultúry v meste. Pritom som sa zamyslela, čo vlastne sebestačnosť znamená pre mňa. Zistila som, že je to veľmi zaujímavá, len trochu obsiahla téma. Začala som najprv z opačného konca – že sebestačnosť je opakom závislosti. Pocit nezávislosti je fajn, ale od čoho všetkého má zmysel byť nezávislý?

Radostné žitie alebo Angažovanosť vo vlastnom živote

Dostala som nedávno pri diskusii o angažovanosti otázku, akí zamestnanci sú vlastne tí angažovaní. Tak som vysvetľovala, že potenciál byť angažovaní máme všetci. Rozdiel je, že na to, aby sme angažovaní začali byť, potrebuje každý z nás iné veci. A že to, či zamestnanec bude chcieť aktívne prispievať k rozvíjaniu firmy zvnútra, majú v rukách všetci tí, ktorí s ním od

Prečo sa teším príchodu mileniálov

Tému mileniálov riešim už druhý rok z niekoľkých dôvodov. V pracovnej oblasti otvoril ich masový výskyt vo výberovom procese a postupné prenikanie na manažérske pozície otázku potreby zmeny leadershipu, pretože pôvodné princípy prestávajú fungovať. Mileniáli sa vyskytujú aj medzi mojimi koučingovými klientmi, a tak mám možnosť zblízka pozorovať a diskutovať ich hodnotový systém, aj celkový prístup k životu. A, v neposlednom rade, aj

Šťastný život

Pred pár rokmi som pomerne intenzívne riešila otázku, či existuje reálna možnosť žiť v našej kultúre a v tomto tisícročí naozaj šťastný život. Diskutovala som to vtedy s množstvom ľudí, zisťovala som, nakoľko žijú šťastne vlastné životy a ako to šťastie definujú. Pretože ja som si za seba uvedomovala, že od šťastia asi očakávam intenzívnejší pozitívny zážitok, ako som dovtedy

Zdravý egoizmus

Pred pár dňami som prišla na to, že som sa ocitla zaseknutá v niekoľkých vzťahoch s ľuďmi, ktorým neustále dávam ďalšie a ďalšie šance (na priateľstvo, spoluprácu, tvorenie…). A že už ma tie vzťahy netešia. Že v niektorých prípadoch som tým ľuďom prestala dôverovať. Keď som sa snažila spätne prísť na momenty, odkedy to tak mám, s prekvapením som zistila, že v jednom

Úspech a istota?

Prežívam obdobie, v ktorom si intenzívne uvedomujem, ako veľmi mi záleží, alebo minimálne záležalo, na tom, ako ma vnímajú iní ľudia. Či som dosť dobrá, prijateľná, úspešná… či ma iní majú radi. A že som kvôli tomu bola dlho ochotná stresovať sa, trápiť sa vecami, ktoré som nemohla vôbec kontrolovať a ako veľmi som si tým znepríjemňovala život namiesto

Chcenie meniť iných a naša vlastná ne/spokojnosť

Niekedy máme pocit, že náš život má zmysel, len ak v ňom máme iného človeka… alebo naopak, že našu náladu prudko ovplyvňuje neprítomnosť iného človeka… Niekedy si to vôbec neuvedomujeme, no keď sa zamyslíme nad tým, prečo sa cítime nespokojne, nahnevane, smutne alebo inak nekomfortne, prídeme na to, že niekto iný ne/robí niečo, čím nám spôsobuje

Začiatky a konce

V našich životoch to tak máme, že všetko má svoj začiatok a koniec. Okrem geometrických tvarov, ale chodiť do kruhu (ani do štvorca) sa zatiaľ, aspoň pokiaľ viem, nikomu celý život nepodarilo… Posúvať sa, ideálne dopredu, je prirodzeným pohybom, ktorý zabezpečuje vývoj a prináša nové možnosti, nové uhly pohľadu a rast… Tak je to aj so vzťahmi – či

error: Content is protected