Začiatky a konce

V našich životoch to tak máme, že všetko má svoj začiatok a koniec. Okrem geometrických tvarov, ale chodiť do kruhu (ani do štvorca) sa zatiaľ, aspoň pokiaľ viem, nikomu celý život nepodarilo…

Posúvať sa, ideálne dopredu, je prirodzeným pohybom, ktorý zabezpečuje vývoj a prináša nové možnosti, nové uhly pohľadu a rast… Tak je to aj so vzťahmi – či sa nám to páči, alebo nie, majú svoj začiatok, vývojové etapy, niekam sa posúvajú. A skončia. Niektoré skončia koncom svojich účastníkov. Niektoré skončia dostratena… A niektoré skončia, pretože sa jeden alebo obaja rozhodnú.

Vzťahy si tvoríme a budujeme priebežne počas života, vznikajú pri rôznych príležitostiach a majú nám priniesť rôznu hodnotu – lásku, partnerstvo, spoluprácu, priateľstvo, zábavu, zážitky… Zároveň, aspoň podľa mňa, je vždy vedľajším efektom každého vzťahu sebapoznávanie.

A to je častokrát zároveň bodom zlomu.

Pri lepšom poznaní seba samého si niekedy uvedomíme, že sme sa vyvíjali a chceli by sme vývoj aj vo vzťahu, no druhý človek vo vzťahu je stále rovnaký a chcel by mať aj náš spoločný vzťah stále rovnaký…

Niekedy príde uvedomenie, že sa meníme my sami a mení sa aj druhý človek, no ideme rôznym smerom a že náš vzťah to vlastne narúša…

Alebo lepším spoznávaním seba sa po čase zameriame u toho druhého aj na oblasti, ktoré sme si predtým nevšímali… a zistíme, že tie novoobjavené časti sú s nami nekompatibilné…

Alebo sa síce vyvíjame obaja, ale predstavy o ďalšom smerovaní nášho vzťahu máme v nejakom bode rôzne…

A keď sa k takémuto záveru dopracujeme, väčšinou už nedokážeme dlhodobo zostávať. Rozumné a férové je otvorene o tom hovoriť a dať tomu druhému šancu. Jednu, dve… alebo koľko chceme, no ideálne tak, aby sme si boli istí, že sme fér aj sami k sebe. A ak to nefunguje, ukončiť vzťah citlivo, no jasne a zrozumiteľne.

Ak sa ocitneme na druhej strane, v pozícii toho, komu vzťah vyhovoval taký aký bol, je prijatie konca ťažké… máme tendenciu odmietať, bojovať, argumentovať, častokrát bez ohľadu na náznaky alebo otvorené prejavy nesúhlasu na druhej strane. Ak sme už však vo vzťahu dospeli do štádia, že ten druhý je odhodlaný ukončiť ho a nechce ani diskutovať, je nepravdepodobné, že ešte niečo zmeníme. A, hoci nás to bolí, je lepšie začať sa orientovať na prijatie konca. Hľadať činnosti a ľudí, pri ktorých, zo začiatku aspoň na chvíľu, dokážeme myslieť na niečo iné. Začať robiť veci, ktoré sme vždy chceli a nebol na ne čas. Začať sa učiť niečo nové, tvoriť rukami, spoznávať nové miesta… čokoľvek, čo nám pomôže presunúť pozornosť z už neexistujúceho „my“ na „ja“. A celkom dôležité je aj uvedomenie, že občas musí skončiť to staré, aby sme vytvorili priestor niečomu novému, sviežemu a posúvajúcemu nás zase ďalej…

A niekedy, práve preto, že sme sa dokázali posunúť k novému „ja“, aj vďaka koncu toho vzťahu, môže vzniknúť nový vzťah s tým istým človekom, ktorý je už ale tiež svojím novým „ja“, a tak aj vzájomný vzťah má úplne nový začiatok…

Osobne som dlhý čas svojho života preferovala prístup „dostratena“… Až mi jedna múdra dáma povedala, že to nie je zdravé, že vzťahy sa majú uzatvárať, inak cez tie neuzavreté, ale vlastne už neživé, uniká energia. Moja, samozrejme.

Takže ďakujem všetkým, ktorí v mojom živote urobili konce, niekedy aj za mňa 🙂