Zdravý egoizmus

Pred pár dňami som prišla na to, že som sa ocitla zaseknutá v niekoľkých vzťahoch s ľuďmi, ktorým neustále dávam ďalšie a ďalšie šance (na priateľstvo, spoluprácu, tvorenie…). A že už ma tie vzťahy netešia. Že v niektorých prípadoch som tým ľuďom prestala dôverovať. Keď som sa snažila spätne prísť na momenty, odkedy to tak mám, s prekvapením som zistila, že v jednom prípade prišiel zlom pred 11 mesiacmi. No ja som to vtedy nevnímala… Nevidela som to ešte dlho. A keď som to začala riešiť, „tancovala“ som okolo toho, aby som nepovedala niečo necitlivo a tomu druhému človeku neublížila…

Vďaka dlhému rozhovoru, keď som si uvedomila, že si ubližujem tým, že nemyslím na seba, som presvedčená, že cesta je v zdravom egoizme. Robiť veci tak, aby som sa usmievala a cítila sa dobre. Vnímať zodpovednosť za vlastné pocity a reagovať hneď, ako si uvedomím, že niečo nie je v poriadku. Nebrať v prvom rade ohľad na iných, ale na svoje vlastné potreby.

A cítiť sa v tom pekne. Dať si slobodu rozhodovať sa podľa toho, ako to vnímam a chcem ja. Pretože mať dlhodobo pocit vnútornej nespokojnosti (aj keď nepomenovanej) ovplyvňuje každý deň, každé stretnutie a každú noc a kvalitu spánku počas nej.

Keď som pred dvomi rokmi písala o tom, že myslieť na seba nie je sebecké (http://www.andyprofantova.sk/mysliet-na-seba-nie-je-sebecke/), išlo mi o uvedomenie si stavu, kedy sa dobrovoľne staviame do role obetavých, ktorí sa o všetko postarajú, aby boli všetci okolo spokojní a usmiati, a zabúdame pritom na seba. Stále som presvedčená, že obetovať sa nie je cesta. Voči našim blízkym, kde nám prirodzene záleží na druhom človeku, vzťahu celkovo, aj na atmosfére, ktorú medzi sebou vytvárame, budeme vždy hľadať rovnováhu a budeme to robiť láskavo.

Pri ostatných ľuďoch väčšinou nemáme tendenciu obetovať sa. Ale častokrát obetujeme svoju seba-hodnotu. Práve tým, že uprednostníme pocity toho druhého pred svojimi vlastnými… aby sme sa ho nedotkli, neurazili alebo aby sme neboli považovaní za arogantných, neslušných, necitlivých. A ešte si to vysvetlíme tým, že sme ohľaduplní a vychovaní… Pritom je to nezmysel, pretože pocity iných ľudí nedokážeme ovplyvňovať. A zabúdame na fakt, že svoje vlastné pocity tým zatláčame do úzadia a skôr alebo neskôr sa začneme cítiť nespokojne.

Takže ja už pár dní pracujem na tom, ako dávať viac pozor na stavy, keď sa necítim úplne v pohode, pomenovať, čo je toho príčinou a zamyslieť sa nad tým, čo chcem. A potom nájsť spôsob, ako to dosiahnuť. Pekne a slušne, ale jasne a rýchlo.

A keď hovorím o zdravom egoizme, je to pre mňa stav, keď si uvedomujeme a rešpektujeme svoje potreby a hľadáme ich naplnenie, ale vedome nezasahujeme negatívne do potrieb iných.