Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné

Mala som pred pár dňami veľmi zaujímavú diskusiu o tom, ako môžem byť taká kritická voči ľudstvu, a zároveň robiť svoju prácu a všetky ďalšie veci, ktorým sa venujem. Tá otázka vlastne znela, prečo pomáham ľuďom, aby sa im darilo zlepšovať sa, ak neverím, že ľudstvo si zaslúži prežiť. (Áno, to s prežitím ľudstva si naozaj myslím.) Tak

Prečo sa teším príchodu mileniálov

Tému mileniálov riešim už druhý rok z niekoľkých dôvodov. V pracovnej oblasti otvoril ich masový výskyt vo výberovom procese a postupné prenikanie na manažérske pozície otázku potreby zmeny leadershipu, pretože pôvodné princípy prestávajú fungovať. Mileniáli sa vyskytujú aj medzi mojimi koučingovými klientmi, a tak mám možnosť zblízka pozorovať a diskutovať ich hodnotový systém, aj celkový prístup k životu. A, v neposlednom rade, aj

Zdravý egoizmus

Pred pár dňami som prišla na to, že som sa ocitla zaseknutá v niekoľkých vzťahoch s ľuďmi, ktorým neustále dávam ďalšie a ďalšie šance (na priateľstvo, spoluprácu, tvorenie…). A že už ma tie vzťahy netešia. Že v niektorých prípadoch som tým ľuďom prestala dôverovať. Keď som sa snažila spätne prísť na momenty, odkedy to tak mám, s prekvapením som zistila, že v jednom

Úspech a istota?

Prežívam obdobie, v ktorom si intenzívne uvedomujem, ako veľmi mi záleží, alebo minimálne záležalo, na tom, ako ma vnímajú iní ľudia. Či som dosť dobrá, prijateľná, úspešná… či ma iní majú radi. A že som kvôli tomu bola dlho ochotná stresovať sa, trápiť sa vecami, ktoré som nemohla vôbec kontrolovať a ako veľmi som si tým znepríjemňovala život namiesto

Chcenie meniť iných a naša vlastná ne/spokojnosť

Niekedy máme pocit, že náš život má zmysel, len ak v ňom máme iného človeka… alebo naopak, že našu náladu prudko ovplyvňuje neprítomnosť iného človeka… Niekedy si to vôbec neuvedomujeme, no keď sa zamyslíme nad tým, prečo sa cítime nespokojne, nahnevane, smutne alebo inak nekomfortne, prídeme na to, že niekto iný ne/robí niečo, čím nám spôsobuje

Začiatky a konce

V našich životoch to tak máme, že všetko má svoj začiatok a koniec. Okrem geometrických tvarov, ale chodiť do kruhu (ani do štvorca) sa zatiaľ, aspoň pokiaľ viem, nikomu celý život nepodarilo… Posúvať sa, ideálne dopredu, je prirodzeným pohybom, ktorý zabezpečuje vývoj a prináša nové možnosti, nové uhly pohľadu a rast… Tak je to aj so vzťahmi – či

Život je zážitok

Milujem leto… vždy som ho milovala… No veľkú časť svojho života som si druhú polovicu leta kazila tým, že som premýšľala o jeho blížiacom sa konci a namiesto užívania slnka som cítila ľútosť, že už to nebude trvať dlho. Možno to bola detská nechuť zo školy, možno to spôsobil ten kontrast medzi krásnym, pozitívnym letom a pochmúrnou jeseňou… Nikdy som

Osobná angažovanosť a ako ju naštartovať

Čo vlastne potrebujeme na to, aby sme boli angažovaní? Angažovaní vo vlastnom živote? Napísala som kedysi zamyslenie o tom, že pocit slobody je v hlave. Keď teraz riešim angažovanosť (nielen pracovnú), uvedomujem si, že robiť veci, ktorým veríme a robiť ich tak, aby nám prinášali pocit uspokojenia, je jedinou cestou, ako si užívať to, že na niečom pracujeme…

error: Content is protected