Mentorovala som výbornú koučku, vždy je pre mňa úžasná radosť pomáhať niekomu, kto s ľahkosťou ďalej pracuje na svojom talente. Koučovala pritom mňa, aby sme si potom rozobrali techniku.
Aby som bola autentická, riešila som si svoju naozajstnú tému – že od seba očakávam dokonalý výkon, aj keď dobre viem, že dokonalosť je drahá a neudržateľná. A navyše, že celá snaha je zbytočná, lebo čokoľvek jeden človek považuje za nejaké, iný pri pohľade na to isté môže povedať, že pre neho je to opačné.
Lenže vedieť o niečom v hlave ešte neznamená, že aj pocitové reakcie sú s tým v súlade…
Tak som si premýšľala, čo je v celej tej téme pre mňa dôležité a, bez hlbšieho súvisu, zo mňa vypadla veta „nemusia ma mať všetci radi, nie som čokoláda“ a ďalej som si rozvíjala, že pre mňa je podstatné, pre koho to robím. No a prišla otázka, že keď nie som čokoláda, tak čo som. A to bol ten aha-moment, pre ktorý je koučovanie také skvelé, keď sa spustí uvedomenie, ktoré na chvíľu zastaví všetko ostatné a zrazu veci dávajú nový, veľký zmysel.
A prišla som na to, že čokoláda ani nechcem byť. Že som čierne olivy. Lebo tie nechutia každému, k ich chuti potrebujeme akoby dozrieť, ale aj tak nie je isté, že na konci nám budú chutiť. Možno sa zastavíme pri zelených a možno nás olivy vôbec neoslovia. A je to tak úplne v poriadku, lebo nám chutia iné veci. Ale tie olivy to neriešia, jednoducho sú, aké sú. A vôbec to nie je o exkluzivite, olivy sú dostupné cenou aj množstvom, nie sú ako napríklad hľuzovka. (Len na okraj, ani hľuzovkou nechcem byť, a nie je to pre spôsob jej hľadania :D)
Ako to pri dobrom koučovaní býva, obraz čiernych olív mi zostal pred očami ešte pár dní a aj po niekoľkých týždňoch sa k nemu vraciam, lebo mi dodáva silu a jasnejší pohľad na veci, ktoré riešim.
Takže ja som čierne olivy, čo ste vy?