Minulý týždeň bol pre mňa veľmi pekný. Naplnený pocitom úspechu z dotiahnutia jednej náročnej aktivity a radosťou z príjemných a inšpirujúcich spoluprác, ktoré počas toho vznikli. Tešila som sa zo všetkých ľudí, s ktorými sme postupne posúvali otázky k odpovediam.
Do tohto pocitu ma vo štvrtok ráno prekvapil smútok z uvedomenia, že mám okolo seba aj ľudí, ktorí si vlastnú dôležitosť postavia na myšlienkach iných ľudí. Odprezentujú ich ako vlastné, preposlané informácie podpíšu svojím menom, nepriznajú, že úspech dosiahli vďaka spolupráci s inými. O chvíľu sa zo smútku stala ľútosť, keď mi došlo, že si tých ľudí už neviem vážiť. Aj keď moje racionálne ja hľadalo vysvetlenia, že si to možno ani neuvedomujú a že možno len urobili rýchle rozhodnutia, prišlo mi to celé nesprávne.
No, našťastie, veľmi rýchlo prišla ďalšia zmena. A v kontraste s predchádzajúcou skupinkou si o to viac vážim ľudí, ktorí moju pozornosť posunuli k veciam, ktoré sú v živote (aspoň v tom mojom) naozaj dôležité. Že blízkosť a dôvera sú napĺňajúce, že že sa môžem spoľahnúť na ľudí, ktorých ľúbim a oni ľúbia mňa, že ticho prináša hlboké uvedomenia, že robiť si radosť bez ohľadu na to, čo si o tom myslia iní, je napĺňajúce. A množstvo iných vecí.
Asi tým, že som to vo štvrtok potrebovala, som dostala možnosť uvidieť, akých skvelých ľudí v živote mám. Každý iným spôsobom a iným smerom, vždy sa môžem spoľahnúť, že prídu s uhlom pohľadu, ktorý mi ukáže niečo zaujímavé. O mne, o hodnotách, o budúcnosti, ktorú chcem žiť.