Úplne na začiatok – je normálne mať v sebe hlas(y).
Spomeniem len najstaršie a novšie známe mená:
- Sokrates počúval svoj vnútorný hlas, daimónion, ktorý ho odhováral od nesprávnych alebo nerozumných činov, no nikdy mu nič neprikazoval.
- Platón vnímal dušu ako tri časti a v diele Politeia (Ústava) opisuje ich dialóg: Logistikon (rozumová časť), Thymoeides (vôľová, „bojovná“ časť) a Epithymetikon (túžobná časť).
- Aristoteles videl človeka ako bytosť s protichodnými impulzami, ktoré sa správajú ako samostatné entity (Etika Níkomachova).
- Marcus Aurelius v Myšlienkach opisuje „vnútorný hlas rozumu“, ktorý ho vedie k cnostnému životu.
- Seneca často opisuje, ako vedie „vnútorný dialóg“ so sebou samým.
Keď sa posunieme do nedávnej histórie:
- William James (zakladateľ americkej psychológie) priniesol pojem „pluralitná myseľ“ (The Principles of Psychology, 1890).
- Carl Gustav Jung pracoval s personifikovanými vnútornými časťami – tieňom, animou, animom, personou – ktoré vnímal ako odštiepené komplexy s vlastným vedomím.
- Roberto Assagioli vytvoril psychosyntézu – model subosobností – a tvrdil, že človek má mnoho vnútorných častí, ktoré môžu byť harmonizované v kontakte s „Vyšším Ja“.
- Eric Berne v transakčnej analýze pracoval s tromi základnými vnútornými stavmi: Rodič, Dospelý a Dieťa.
Všetci títo myslitelia opisovali ten istý jav rôznymi jazykmi: človek nie je jednoliata entita, ale vnútorný systém hlasov, impulzov a perspektív.
A z tohto pochopenia prirodzene vyplýva jedna dôležitá pravda: Hlas, ktorý sa vo vás ozýva, nie ste vy.
Je to iba jedna z vašich vnútorných častí.
Niektorá časť môže byť zranená, iná vystrašená, ďalšia presvedčená, že vás musí chrániť. Ale ani jedna nepredstavuje vaše plné Ja.
To skutočné, pokojné a múdre centrum – to sme my až vtedy, keď dokážeme tieto hlasy počuť bez toho, aby nás ovládali.
Keď rozlišujeme, kedy sme „vo svojom strede“ a kedy sa ozývajú naše časti.
Vtedy ich môžeme vypočuť a nájsť s nimi lepšie riešenia. Alebo ich oslobodiť zo vzorcov, v ktorých sa cyklia.
To všetko umožňuje IFS.
S ohľadom na mená spomínané na začiatku: Systém vnútornej rodiny (IFS), ktorý vytvoril Richard Schwartz, nie je prevratný v samotnom východisku – pluralita mysle je stará ako dejiny ľudského myslenia. Je prevratný metódou práce a princípmi, na ktorých stojí.