Miesto v nás, kde sa dokážeme zastaviť a chvíľu len byť.
Stav, ktorý potrebujeme, aby sme mohli porozumieť sami sebe.
Je to priestor priestor, v ktorom sa môžeme nabiť energiou, načerpať istotu, nachádzať odpovede.
Pocit, cez ktorý veci začnú dávať zmysel, ukazujú sa prepojenia aj prázdne miesta a my zrazu vieme, čo potrebujeme urobiť.
Lebo keď ho nemáme, robíme rozhodnutia, ktoré nás potom mrzia. Voči sebe, aj voči iným.
Nie je to stav bez problémov. No tie problémy nás vo vnútornom pokoji nedokážu zahltiť. Lebo sme prestali bojovať a začíname pozorovať.
Nie je tam ticho. Skôr bzukot ako v úli. Všetky myšlienky tu môžu existovať a my k nim máme prístup.
Neprináša porozumenie všetkému. Umožňuje porozumieť tomu podstatnému. Jasnosť v systéme, ktorý tam vždy bol, len sme o ňom nevedeli.
Nie je nudný. Je živý. Prijímajúci.
Nehodnotí. Nesúdi. Nazakazuje. Láskavo a súcitne vníma súvislosti, príčiny a riešenia.
Nie je to luxus. Je to základ, aby sme boli tými verziami seba, ktoré sa tešia zo života, budujú zdravé vzťahy a pomáhajú aj ostatným byť v poriadku a plnohodnotne.
Nie je to osvietenie. Je to schopnosť vracať sa k sebe. Znova a znova. Vždy, keď to potrebujeme. A neskôr, vždy, keď chceme dopriať výživu našej mysli, telu, nervovej sústave.