Prečo verím koučovaniu

Keď som pred jedenástimi rokmi prvýkrát vyskúšala koučovanie v pozícii klienta, bola som prekvapená, ako intenzívne musím premýšľať… vlastne, možno som ani nemusela, ale chcela som sa posunúť pri riešení tém a otázok, kvôli ktorým som do koučovania šla. Až neskôr som si uvedomila, že to bola skvelá práca kouča, čo ma opakovane vtiahlo k hľadaniu ciest a riešení, na ktoré by som sa inak ani nepozrela alebo by mi vôbec nenapadli.

A uvedomila som si, prečo mi dovtedy niektoré z odporúčaní, ktoré som ako manažér dostávala, nie celkom fungovali. Hoci prichádzali od skúsenejších manažérov, ktorých som si vážila a logicky dávali zmysel, kým obsahovali prvky, s ktorými som nebola stotožnená, nevedela som si vlastne ani predstaviť, ako by som to mala zrealizovať. Keď to teraz píšem, vyznieva to uchopiteľne a jasne. No vtedy sa mi to také transparentné vôbec nezdalo – niekto, kto bol skúsenejší ako ja, bol ochotný pozrieť sa na situáciu, ktorú riešim, dal mi návod na jej zvládnutie, celé to bolo zmysluplné a logické… a napriek tomu som sa nedokázala stotožniť s tým, že by som to tak mala urobiť. A nevedela som, prečo mi to neladí, no cítila som, že to tak nechcem. Keď som sa potom počas koučovania pozrela na tú istú situáciu a našla som, čo z odporúčaného postupu chcem urobiť inak, zrazu som bola odhodlaná začať s riešením kľudne aj hneď a dotiahnuť ho do úspešného konca.

Odkedy som potom začala koučovať ako manažér a neskôr pracovať ako profesionálny kouč, uvedomujem si výhody tohto prístupu aj z druhej strany. Ak totiž dáme ľuďom okolo seba priestor, aby nachádzali vlastné riešenia, dávame im zároveň možnosť cítiť sa stotožnení so smerovaním, s cestou, ktorú si k cieľu nájdu. Tým pádom vedia, ako sa k výsledku dostať a, keďže spôsob sami vymysleli, chcú byť pri jeho dosahovaní úspešní, cítia sa zodpovední za napredovanie a dokážu vyriešiť aj prípadné prekážky, ak sa vyskytnú.

A aké je koučovanie, ktoré podľa mňa funguje? Také, ktorého základnými predpokladmi sú dôvera, záujem a vzťah založený na rovnocennosti:

• Obojstranná dôvera medzi koučom a koučovaným. Dôvera, že ten druhý je otvorený a úprimný, chce, aby sa diskusia posúvala dopredu, verí schopnostiam partnera v diskusii a dáva mu priestor pre jeho prístup, aby urobil to najlepšie, čomu práve verí a čo mu dáva zmysel.
• Záujem o druhého človeka a o to, čo hovorí. Plná pozornosť obsahu, ktorý ten druhý hovorí a umožnenie, aby sa mu podarilo nájsť najlepšie riešenie, ktoré bude vyhovovať jemu, aby si v koučovacom rozhovore našiel hodnotu pre seba.
• Rovnocennosť, kedy kouč zo svojej pozície nechá koučovaného prísť na jeho vlastný postup, nepodsúva svoje riešenia, ani ho nemanipuluje a už vôbec nerozhoduje za neho. A koučovaný, ktorý dôveruje koučovi, nechá otázky na seba pôsobiť, ale necíti sa povinný súhlasiť s koučom, pretože chce svoje vlastné riešenie.

Potom vôbec nezáleží na tom, či ide o vzťah manažér – zamestnanec, predajca – zákazník, rodič – dieťa, profesionálny kouč – klient. Ak nám záleží na človeku, s ktorým hovoríme a chceme, aby sa mu darilo, dokážeme mu dať otázky, ktoré mu umožnia posunúť sa tam, kam chce on. A keď sa ľudia posúvajú spôsobom a cestou, na ktoré prišli sami, dáva im to zmysel a my sa môžeme spoľahnúť, že to dokážu.