Byť milý sa neodpúšťa?

Mám teraz pekné obdobie. Súvisí s ním aj to, akých ľudí stretávam a že robím veci, ktoré ma bavia a tešia. No asi aby bola zachovaná rovnováha, občas narazím na moment, kedy zostanem, povedzme, zmätená.

Naposledy ma do údivu priviedla situácia, v ktorej som bola spokojná, usmiata a milá, čo bolo na druhej strane vnímané ako flirtovanie. V závere stretnutia s pre mňa úplne neznámym človekom prišlo pozvanie na večeru. A keď som s poďakovaním odmietla, bol pán na druhej strane dotknutý. Potom sa ospravedlnil, že si asi niečo zle vysvetlil, no pre mňa celá tá situácia skončila s pachuťou. Pretože sa mi nechce premýšľať nad tým, ku komu môžem byť príjemná a ku komu radšej nie. Keď mám dobrú náladu, chcem byť jednoducho milá.

A asi by som na tú situáciu (celkom rada) zabudla, keby mi ju včera nepripomenul kamarát. Posťažoval sa, že chcel klientke, ktorá u neho pravidelne nakupuje, poďakovať. Tak jej zavolal. A, veľmi skrátene, kým sa dostal k podstate, prečo volá, pani začala byť nepríjemná a chcela vedieť, ako to, že má jej číslo. Jemu bolo nakoniec ľúto, že jej chcel poďakovať.

A mne to príde ako veľký paradox – ľudia, ktorí chceli byť k iným jednoducho ľudsky príjemní skončia s pocitom ľútosti nad tým, že boli príjemní.

Za seba sa idem naučiť nenechať sa tým odradiť. A možno časom inšpirujem aj tých “iných” 🙂