Pred pár dňami som bola na konferencii ICF SK a bol to úžasný čas s ľuďmi, ktorých mám veľmi rada a pri ktorých viem, že môžem byť sama sebou, bez podávania výkonu. Také vzácne naozajstné bytie v spoločnosti plnej zdieľania a záujmu.
Keď som na druhý deň otvorila sociálne siete, vyvalili sa na mňa príspevky ľudí, ktorí tam boli tiež, plné fotiek s ostatnými (niektoré aj so mnou) a mňa zamrzelo, že nemám ani jednu selfie. Mám, vďaka ľuďom, ktorí sú v tomto praktickejší, 3 fotky s nimi, ktoré mi poslali. A som za ne úprimne vďačná.
Otvorilo mi to uvedomenie, ako málo premýšľam nad tým, ako mať pekné obrázky, ktoré môžem využiť na doplnenie textov o veciach a témach, ktoré považujem za dôležité.
Pripomenulo mi to situáciu, keď som v Indii pri oceáne strávila jedno popoludnie „maľovaním“ obrazu do piesku. Bavilo ma to a čistila som si pri tom tvorení myšlienky. Bola som tak ponorená do vytvárania obrazu, že moje jogínske spolužiačky na mňa museli prehovoriť, aby som si ich všimla. Že nemám žiadnu fotku mi došlo až na druhý deň, keď moje dielo chcela vidieť iná spolužiačka.
Vtedy som vedela, že je tak v poriadku. Že hodnota bola v tvorení samotnom a výsledok bol súčasťou procesu a nezáležalo na tom, že v piesku pred prílivom.
Tak prečo ma teraz zamrzelo, že nemám fotky?
Myslím, že piesok a oceán mi vtedy umožnili byť v prítomnosti. Tu na Slovensku, kde mám rôzne role, mám potrebu byť viac v súlade s fungovaním, ktoré je tu „normálne“ – byť videní, nechávať stopu na sociálnych sieťach, vyhovovať algoritmom…
A tak premýšľam nad tým, či vôbec chcem meniť svoje prirodzené užívanie si bytia v prítomnosti. Lebo byť naozaj s ľuďmi, vytvárať energiu naplnenú spoločným prežívaním rozhovoru, tvoriť priestor, v ktorom je nám spolu výživne, je pre mňa viac, ako mať pekné fotky do postov.
O to viac cítim vďačnosť za tých, ktorí si svoju fotku so mnou chceli urobiť a ja som s nimi strávila hodnotný čas a aj mám vďaka nim obrázky, na ktoré som nemusela myslieť a vzdať sa svojho „tu a teraz“.
Lebo je v poriadku niekedy len byť v prítomnosti a nemyslieť na fotky a rovnako je v poriadku myslieť na fotky ako pripomienku príjemného času s ľuďmi a pri aktivitách, ktoré nás tešia.