Premýšľam už nejakú dobu nad tým, ako používame v našom vyjadrovaní slová „musieť“ a „nemôcť“ a ako sa nimi sami manipulujeme, keď ich zaraďujeme do viet, kde sa tvária ako vyššia moc.
Namiesto to, aby sme priznali vlastné rozhodnutie, dovolili si tak právo mať názor a vzali si moc nad sebou a svojím konaním k sebe, staviame sa do pozície, ktorá nás oslabuje. Alebo minimálne hovoríme polopravdy a hráme hry, buď s inými ľuďmi, ktorým to práve hovoríme, alebo aj sami so sebou
A tak som sa chvíľu bavila zapisovaním výrokov (niektoré sú aj moje vlastné), pri ktorých väčšinou spozorniem a zamyslím sa, čo je za nimi:
Musím povedať svoj názor. (Ak sa nikto nepýtal, tak nemusíš)
Musím vás pochváliť, lebo… (Nechceš, ale musíš? Ďakujem pekne za takú pochvalu)
Musím tam ísť, ale nechce sa mi (Tak tam nechoď, alebo si priznaj, kvôli čomu tam ideš)
Už musím začať cvičiť. (Tak radšej začni a nerozprávaj o tom)
Nemôžem ti to povedať. (Tak načo s tým začínaš?)
Rada by som, ale nebudem môcť. (zdvorilá výhovorka)
Vtedy nemôžem. (Ak chceš, navrhni termín, kedy môžeš)
Keď som o tom hovorila s človekom, ktorého nadhľad mi umožňuje v diskusiách vidieť veci aj z tretieho a štvrtého uhla pohľadu, opýtal sa ma, či by sme teda „musím“ mali úplne odstrániť zo slovníka, lebo to vlastne vždy môžeme preformulovať do „chcem alebo nechcem“. A niekedy sú “musím aj nemôžem” úplne opodstatnené. Väčšinou je to asi o tej vyššej moci, aj keď aj tu by to šlo s využitím „chcem“.
Musím si sadnúť, točí sa mi hlava. – Chcem si sadnúť, inak odpadnem.
Nemôžem si to prečítať, nevidím na to. – Chcem si to prečítať, ale nevidím na to.
Mne osobne sa (možno je to len mojou minimalistickou životnou fázou :)) páči byť za seba zodpovedná a využívať viac „chcem“.