Len sa usmej

Mala som dnes nepríjemné ráno. Zobudila som sa v šoku s pocitom, že som zaspala. Chvíľu som sa nevedela zorientovať, aký je deň a kde mám byť a kedy.  Potom som si uvedomila, že v pohode stíham, akurát sa mi tam vôbec nechce, lebo som objednaná na odber krvi. A že vonku prší.

Pomaly som sa vyhrabala z postele a cestou do kúpeľne premýšľala nad tým, ako je možné, že sa po 6 hodinách spánku cítim ako mátoha. Trochu pomohla studená voda na tvári a umytie zubov. Zase ma to prešlo, keď som si v kuchyni uvedomila, že kávu si dať nemôžem a raňajky musia tiež počkať.

Keďže som nevymyslela žiadnu alternatívu, obliekla som sa a vyrazila z domu v rekordne krátkom čase. Este som premýšľala, že mám 15 minútovú rezervu a že hádam bude sestrička milá a vezme mi tú krv aj skôr, ako som objednaná.

Vonku naozaj pršalo a do toho rozkopaná cesta, takže autá zo 4 pruhov sa museli prepchať cez jeden. Čo, našťastie, aj pri povestnej slovenskej ohľaduplnosti prebehlo veľmi korektne a rýchlo. Pri nemocnici som zaparkovala v pohode, do čakárne som si v kľude sadla so svojou časovou rezervou tiež v pohode… a potom sa 20 min nič nedialo. Žiadna sestrička, žiaden pohyb, len pribúdajúci pacienti.

Až to pán vedľa mňa nevydržal a zaklopal, že je objednaný na odbery a už by aj rád šiel do práce. Sestrička mu veselým tónom oznámila, že nech ide samozrejme dnu, veď ona tam je. Cez čakáreň sa vymenilo pár prekvapených pohľadov. Pán o chvíľu vyšiel, pozdravil a odišiel. A zase nič. Tak som teda zaklopala aj ja, s podobným vysvetlením. A sestrička zase milo, že veď pacienti sú zvyknutí, že keď má dvere otvorené, tak sa tam sriedajú. Tak jej hovorím, že dvere boli zatvorené, a preto sme klopali. A prišlo “Aha, ale nemali byť…”

Už bez ďalších otázok som nastavila žilu, nechala si vziať krv a s pocitom, že som asi na nesprávnej planéte, som odchádzala. V čakárni som potom dostala otázku, či sestrička pracuje a može zaklopať aj ďalší 😀

keep-calm-and-smileA tak som sa usmiala, cúvla naspäť a opýtala sa sestričky, či mám tie dvere nechať otvorené. Ten úsmev mi zostal na tvári ešte pár hodín.

Stále sa pri tej spomienke cítim ako na inej planéte, ale čím dlhšie nad tým premýšľam, tým viac cítim príjemné prekvapenie a vďačnosť, že existujú sestričky, pre ktoré je normálne, že pacienti niečo chcú a reagujú milo. Nad otázkou, či sa sestrička nemá zamyslieť nad tým, že je zvláštne, ak v čase odberov krvi žiadnu krv neberie, som sa rozhodla nepremýšľať 🙂

Ako sa vám tento článok páči?

You may also like...

Zdieľania
error: Content is protected